Povodňová ochrana
História povodní na Slovensku
Prvými údajmi o veľkých povodniach na našom území v dávnej minulosti sú len znaky napr. kulminačných hladín na zachovaných budovách a zmienky v archívnych dokumentoch. Najstaršie stopy o povodni na našom najväčšom toku Dunaji sú z roku 1012, neskôr z roku 1210, 1344, 1466, 1499, o ktorých sa možno domnievať, že dosiahli parametre povodní z rokov 1899 a 1954, teda povodní, o ktorých už máme informácie zásluhou pravidelného merania vodných stavov, ktoré sa začalo v tretej dekáde 19.storočia.
Za najväčšiu povodeň za ostatných 500 rokov sa považuje povodeň z augusta 1501, ktorá bola spôsobená abnormálnymi zrážkami v celom povodí horného Dunaja. Hydrológmi rekonštruovaný kulminačný prietok v Linzi bol 12 000 m3/s, vo Viedni dosiahol 14 000 m3/s. V Bratislave bola pravdepodobne najväčšou povodeň v r. 1516 - označenie výšky kulminačnej hladiny na pilieri Vydrickej brány je zároveň najstaršou zachovanou povodňovou značkou na území Slovenska.
Najznámejšia povodeň v 18. storočí bola na začiatku novembra 1787, označovaná aj ako "dušičková povodeň". Po povodni z roku 1501 sa považuje na Dunaji za najväčšiu.
Celé 19. storočie bolo poznamenané ľadovými povodňami, pri ktorých za oteplenia nahromadené ľadové kryhy spôsobia zápchu a vzdujú hladinu. Osudnou pre Bratislavu bola tá z 5. februára 1850. Jedna zo zachovaných povodňových značiek na rohu Laurinskej a Uršulínskej v historickom jadre mesta sa nachádza 182 cm nad úrovňou chodníka, čo znamená 1 123 cm na vodočte Bratislava (pre porovnanie je to o 132 cm viac ako pri kulminácii povodne v auguste 2002). Povodeň spôsobila obrovské škody, pretrhala hrádze a skôr než ich stihli opraviť, ďalšia povodeň o tri roky neskôr spustošila Žitný ostrov.
História povodní je aj históriou stavania protipovodňových hrádzí. Prvé nesúvislé hrádze - násypy sa napr. na Dunaji začali stavať asi v 13. storočí. Najstarším zachovaným dokumentom o ochrane Žitného ostrova je rozkaz Žigmunda Luxemburského z roku 1426 o bezplatných prácach na stavbe a udržiavaní ochranných hrádzí pod Bratislavou pri Šamoríne. Hrádze sa po pretrhnutí znova a znova opravovali, navršovali, ale veľká voda bývala obyčajne silnejšia. Napríklad za necelých 100 rokov od povodne v roku 1876 do najväčšej novodobej dunajskej povodne v roku 1965 sa hrádze zvyšovali päťkrát. Až potom do tohoto nerovného zápasu s vodným živlom vstúpilo rozhodujúcim spôsobom Vodné dielo Gabčíkovo - Nagymaros so svojimi protipovodňovými funkciami.
Povodeň je katastroficky prírodný jav podobne ako sucho, búrky, tornáda, zemetrasenia, výbuchy sopiek atď. Vyskytuje sa náhodne v čase a priestore, čo sťažuje možnosť jej dlhodobej predpovede.
Človek nevie ovplyvniť veľkosť a časový priebeh povodní. S vedomím, že povodne boli, sú a budú sa musíme usilovať o znižovanie povodňových rizík na najnižšiu možnú mieru.